Články z výletov Paragliding N.M.

Výlet Mirka, Edíka a Petra do Mexika zima 2008



TRES JUEROS, alebo AKO SA MATONI NEDOSTAL DO HEADLINEOV.


Tak konečne sme sa dočkali. Ťaháme naše bágle po Schwechate a na check-ine ma simpatikuš španielka upozorňuje že tých 12 KOZLOV(tekutý chlieb) v príručnej batožine so mnou do lietadla nenastúpi. Máme hodinku do odletu a tak v tom nevidím problém, i keď na jej tvári sa dá čítať niečo iné. 10 minut do odletu už nám ostávajú iba 3 valce. O malú chvílu ako by som počul svoje meno v miestnom rozhlase a ešte nejakého Matovského. Na druhý pokus je to už Matovič, ale to už bežíme spolu s letuškami rukávom do lietadla. Pred tým mi ešte odobrali posledného Kozlíka určeného na foto účely a nastáva suchoprázdno. Našťastie v Madride stretáme San Miguela (tiež tekutého) a onedlho už sedíme v Airbuse 340 na ceste do Mexico City. Počas 11 hodinového letu Miro prepadá panike pri zistení, že pred 4 hodinami zabudol na WC mobil . Letuška spolu s Nokiou vracia šťastnému Mirovi náladu ako i farbu do tváre a dovolenka sa mu tak nepredražuje . Ráno 5hod 30min už stojíme na Mexickej pôde a zhlboka vdychujeme, resp. šlukujeme prvé dúšky mexického smogu ( katalizátor tu určite nemajú ani v slovníku cudzých slov).Vyrážame smer metro a zostávame zaskočení pri pohľade na prvé ranné vozne. Namačkaní mexičania cestujúci do práce a ich tváre nalepené na skle ako samolepky vo vnútri vozňov a na druhej strane my, s našimi ,, batôžkami,, na peróne. Potvrdí sa však známe porekadlo že dobrých mexičanov sa všade veľa zmestí a tak za nejaký čas už stúpame po schodoch na Zocalo, ako by povedali mexičania hlavné námestie sveta . Skladáme svoj vercajch pod stožiar s obrovskou vlajkou a nasávame atmosféru. V blízkosti Zocala nachádzame hotel Buenos Aires a neskôr už naše kroky vedú na Torre Latinoamericana , donedávna najvyššiu budovu v Latinskej Amerike a prvý mrakodrap v Mexico City (139m). Následne skočíme pozrieť aj na baziliku Guadalupe. Večer končíme v bare La Fuente, kde skúšame Tequilu a za 2 hod už poznáme polovicu miestnych štangastov včetne Paca ako i najlepšie značky Tequily. V bare majú akciu – jedlo zdarma a tak tlačíme do seba aj miestne špeciality. Ďalší deň návšteva Antropologického múzea (2.najväčšie na svete) , pred ktorým tancuje skupinka indiánov a večer ideme pre Kučiho na letisko. Kuči dorazil síce s meškaním, ale s domácim produktom (Plzeň) za čo si ihneď získava naše sympatie. Ráno sa už o nás bijú požičovne áut. Vo finále vyhráva National a my cestujeme Dodgom do neďalekého Valle de Bravo, možno budúce miesto majstrovstiev sveta PG. Prvý deň bol viac menej zoznamovací. Zletíme si s Mirom Torre a ideme pozrieť na El Penon. Na štarte sa tak práši, že o chvíľu svoje krídla nepoznáme. Termika však šlahá pekne do kopca a tak točíme prvé ,,jarné,, stupáky. Po pristátí sa tu o vás bijú deti, ktoré vám chcú zbaliť krídlo za nejakých 5pesos. To ich určite museli naučiť leniví amíci. Ešte sa vás opýtajú ako to chcete zbaliť. Amíkov je tu požehnane, hlavne z Kalifornie a zopár z Texasu. Majú vlastného šoféra, ktorý ich vyvezie na štart, pomôže rozbaliť, odštartovať a potom ich ide dolu pozbierať. Kedže sú v tom čase vo Valle preteky, tak ďalšie dni štartujeme hned za posledným pretekárom. Stupáčiky trochu úzke ale ich sila pri dôkladnom centrovaní je 6m/s ale nič veľké sa nám nedarí uletieť. Neďaleko Valle sme navštívili aj prírodnú rezerváciu Monarca do ktorej prilietajú každoročne prezimovaťdoslova milióny motýľov Mariposa Monarca až zo 4000km vzdialenej Kanady . Do rezervácie je iba obmedzený vstup a hore sme sa vyviezli na koňoch (chudátka kone), až na kúsok, ktorí sme potichu(kôli motýľom) šlapali peši. A zrazu neskutočný pohľad na les plný motýľov. Spočiatku to vyzeralo ako zoschnuté stromy, ale ono to boli obrovské strapce motýľov . Dokonca aj na zemi ich bolo toľko, že bol problém ich nezastúpiť. V čase keď sme tam dorazili sa ešte len prebúdzali, takže ich poletovalo len zopár tisícov. Budíček majú okolo obeda . Na spiatočnej ceste autom z rezervácie každých 300m stojí policajt, čo kontroluje dodržiavanie rýchlosti 15km/hod. Bolo zrovna okolo obeda a vtedy to nastalo. Neskutočné množstvo motýľov vyletuje z lesa a popri autách letia do údolia . Mimovoľne nám naskakuje úsmev na tvári pri tomto pohľade.

Počasie vo Valle je zo dňa na deň lepšie a tak sa hlavne Mirovi nechce ani moc pokračovať ďalej, no nakoniec i tak vyrážame na sever, smer Guadalajara. V polovici cesty odbočuje na štartovačku La Escalera, ale fúka nám do chrbta a navyše z džungle pod nami nám niekto nadáva do gringov takže ideme ďalej. K večeru už obchádzame obrovské jazero Chupala a ostávame na noc v mestečku Jocotepec v ktorom končí svoju púť aj náš dezinfekčný prípravok Borovička. Kedže počasie ďaľší deň nie je najlepšie podnikáme výlet do mestečka Tequila, v ktorom má svoj závod José Cuervo (jedna z naj značiek ) a tiež je tu i múzeum tejto lihoviny. Nazrieme aj do miestnej hospúdky, ale pohľady domácich hovoria za všetko a tak vycúvame. Ďaľší deň už zaberá náš Dodge na štartovačku Tapalpa, kde nás čaká nemilé prekvápko v podobe štartovného 350,-pesos, čo je už dosť aj pre našeho nového nemeckého kamoša z Kanady Stefana. Pokúšame sa nájsť druhú štartovačku, ale bezvýsledne. Na náhornej plošine však vidíme veľa výživných Dust Devils, ktoré ako by z knižky vypadli. Vrátime sa a Miro frnkne bezplatne do vzduchu. My s Kučim ešte sledujeme štáb miestnej TV, ktorá tu točí niečo o PG s jedným tandemistom. Ten berie inak veľmi temperamentnú reportérku na ukážkovú ,,jízdu,, s nejakou tou parádičkou k tomu a onedlho už zatwistovaní letia na záložke dolu. Potom sa v tichosti vytratíme. Lieta tu veľa dravcov (sepiloto) ale nehrajú čistú hru a nedá sa na nich spoľahnúť. Stupáky sú úzke a slabé. Celkove nám ale počasie na Tapalpe ako i neďalekom San Marcos (neskutočne dlhá hrana) počas nášho pobytu vôbec nepraje. Dali by sa tu uletieť neskutočné veci, no terény s najväčším potenciálom zostávajú pre nás zakliate. Miro je z toho najviac rozbitý a tak po večeroch splachujeme smútok pivom a po jeho poslednom pokuse o prelet balíme a fičíme smer Colima. Prespávame v starom hoteli a ráno už stepujeme na štartovačke La Cumbre za ktorou sa týči kaplnka so sochou Madony hore na kopule. Fúka to z boku a k tomu dosť divoko ,čo nás po nejakom dosť dlhom čase omrzí a tak ideme dolu. Po ceste , ale narazíme na miestnych rogalistov v opačnom smere a otáčame tátoša znovu hore a čumíme a čumíme ako to tam zrazu fúka pekne do plachty a ešte k tomu tak akorát. Miro je v momente hore, ale ja nestíham a je po funuse. 8mičkové stupáky zrazu bušia na štarte a nemám šancu nájsť interval v ktorom by som sa do toho dostal a ako povedal Kučo, možno bolo aj šťastie že sa mi to nepodarilo. Miro po pristátí volá Kučimu, že pri zemi je to silné, aby som to zabalil. Ďalší deň naša cesta vedie po pobreží s Pacifikom do Acapulca. Krajina sa nám mení pred očami na plantáže paliem banánov a kokosov a cestu nám spríjemnujú vojenské kontroly medzi jednotlivými štátmi, ktoré okrem iného precvičia naše stuhnuté kĺby . 3x nás vyhádžu a 3x nás pustia , takže uhráme nakoniec remízku 3:3. Mať tak viacej tých reklamných letákov, možno by sme bodovali naplno. Cesta vedie zo začiatku serpentínami, ale neskôr sa to zrovná a tak km pekne ubúdajú. Prechádzame dedinkou HuaHua a za 11 hod parkujeme na Le Quebrada v Acapulcu. Mesto je plné do rúžova opálených štíhlych amíkov. Večer si pozrieme miestnych skokanov ako skáču za umelého osvetlenia z útesu (vstupné na plošinku pod útesom 7 USD). Ten posledný to tak naťahuje, až amíci pomaly nevládzu udržať svoje Canony a Nicony. Po show ideme rýchlo zalahnúť. Ráno sa pokúšam spolu s Kučom okúpať v Pacifiku , ale veľké vlny rozhodnú že z toho nič nebude a tak onedlho už sedíme k veľkej spokojnosti Mira v aute a naša kára naberá smer štartovačka Ixtapan. Po trase prechádzame zaujímavím baníckym mestom Texco a podvečer už stojíme na opustenej štartovačke, o ktorej nevedeli ani miestni domorodci. Tu som bol určený na svahovačku do mrtva, kedže som už 6 dní neletel a Kučo mi mal robiť sparing aby som sa dole nenudil. Nakoniec z toho bol málinko adrenalínový let, keď sa mi podarilo preletiet lúku s býkom(z výšky sa zdala ideálna na pristátie) a nájsť Kuča za hrebeňom. No onedlho sa zotmelo a nastala noc blúdenia a nedorozumenia. Po dlhom pochode, poznávaní nočného vidieka, odhánaní psov svetlom čelovky, tečúcich nervov sme sa ale nakoniec predsa len stretli s Mirom na zocale v dedinke Tocomatepec s pivkom Superior v ruke. Na druhý deň to už ale na štarte fúka po kose a my valíme do Valle dobiť energiu. Na El Peňone sme niečo po 16hod a tak ešte ideme rýchlo do vzduchu. Vzhľadom k nášmu finančnému rozpočtu spíme ďaľšie 3 noci vo Valle na divoko, na lúke kúsok od štarovačky. Konečne čistý vzduch i ked chalani zabalení vo svojich krídlach sa trošku trasú a Kučimu sa v noci sníva o nejakých UFOnoch čo ho unášajú. Okrem iného je vo Valle nejaký festival, ludia majú dovolenky a do rána oslavujú a strielajú petardy. Ráno Kuči zisťuje že UFOnom sa to večer nepodarilo.Vo Valle si opäť dobre polietame. Stretáme bratov čechov ktorí sú tu na pretekoch. Hlavne sa darí Renče, ktorá vyhrala medzi ženami. Predposledný task bol asi najlepší okolo 90km.Nám sa darí uletieť asi 20km bolo treba doberať výšky. Nabití energiou odchádzame z Valle a smerujeme na Malinalco, kde nám miestny lietač poradí štartovačku La Malinche. Na štarte to dýcha a tak máme s Kučim menšie problémy sa do toho dostať. Prichádzajú aj miestni domorodci, hlavne potom, ako ma Kuči vyťahuje z toho prudkého zrázu po pokazenom štarte. Nadávam im, a posielam ich do péčka, že nemám rád divákov ale oni mi evidentne nerozumejú. Nakoniec sa predsa dostávam do vzduchu a zdá sa mi to akési slabé, až kým nepríde stupák dňa ,ktorý ma skoro zahodil za kopec. Tento krátky ale o to intenzívnejší zážitok mi pre dnešok stačí a pristávam na súkromnom políčku v neďalekej dedinke. Deti zostávajú za plotom , čo vidím prvý krát. Až mi je to divnô, no onedlho vidím dôvod. Kúsok ďalej na mna cerí zuby Rotvajler, našťastie priviazaný. Miro s Kučim si tiež výdatne polietajú a tak sa dávame do kopy až neskoro v noci. Kuči pristáva v meste pri supermarkete, ktorý som po ceste prehliadol. Ďaľší deň už to bolo na štarte brutál silné a tak po zrelej úvahe cestujeme smer Mexico City. Noc trávime v hoteli Villa Victoria a skoro ráno vyrážame na sopku POPO. Dostávame sa autom až do sedla medzi sopky Popocatépetl a Iztaccíhuatl do výšky 3 650mnm. Cesta na Popo je uzavretá rampou a strážená.Urobíme pár fotos a ideme ďalej do mesta bohov Teotihuacánu. Je to sídlo rovnomennej ríše s treťou najvyššou pyramídou sveta (pyramída slnka), na ktorú sa dá vystúpať až na vrchol. Oproti pyramíde slnka sa nachádza pyramída mesiaca a dolu pod nimi sa tiahne cesta mŕtvych. Schody na pyramídy sú dosť strmé a americkí dôchodcovia stúpajúci hore fučia , ako by dobívali Everest. Na zavŕšenie dňa sa ešte pokúšame letieť zo štartovačky Tenango, ale silnejúci vietor z boku nám skríži plány a tak nás podvečer už víta Mexico City. Tu meníme posledné US mince , dáme rozlúčkovú tacos večeru s Kučom a zaspávame v hoteli Universal. Ráno zamávame Kučimu na letisku a ťaháme na juh , smer Oaxaca. Ešte nedávno tam boli nepokoje, ale ako mi povedal jeden slovák na letisku už je to vraj dobré.Cesta sa vďaka menšiemu blúdeniu v Pueble, serpentínam a prekvápku na záver vlečie neuveritelne dlho. Tým prekvápkom bol štrajk miestnych družstevníkov, ktorí zahádzali cestu kúsok od Oaxacy konármi a kamením. V rukách držali nejaké transparenty a tak sa čakalo. Miestni obyvatelia nám nechceli povedať prečo a ako dlho budú štrajkovať, ale že tu môžme kľudne stráviť aj noc. Po 1,5 hod to už aj miestnych prestávalo baviť a začali s upratovaním cesty. Ale hneď na to vybehli kolchozníci s mačetami a palicami a v kotli to už pekne vrelo. Po nejakých tých slovných prekáračkách, keď mačety do toho našťastie neprehovorili si z davu vybrali vyjednávačov a o pol hodinky bola dohoda na svete. Odkedy Feničania vymysleli peniaze dajú sa všetky nezhody hravo odstrániť, a tak pár mincí končí v ich klobúku a karavána ide ďalej. Dialnica by nás vyšla drahšie. Cestou k mestu ešte Miro preteká v neprehľadných serpentínach s miestnimi a preveruje tak naše brzdy , ako i moje nervy. Spíme pred Oaxacou v moteli Higueras a ráno valíme plný kotel na štartovačku Santa Ines neďaleko Zachily. Tu nachádzame asi najlepšie podmienky ako i ľudí, ktorí vás hocikedy vyvezú na kopec. Trávime tu 3 dni, keď okrem lietania stíhame aj návštevu veľkolepého nedobitného horského mesta Zapotékov Monte Albán. Doposial sa nepodarilo zistiť ako to mohli zvládnuť.V El Tule sme si pozreli najväčší žijúci organizmus, ktorým je strom s odhadovaným vekom 2000 až 3000 rokov a je plný vtákov. Spíme vonku a dá sa povedať že noci sú tu o niečo teplejšie ako vo Valle. Niekedy sú dokonca až moc horúce, to keď nás ráno o pol jednej prepadne 8členné komando policajtov s guľovnicami. Po prehliadke, ktorú si ja pamätám len matne, pretože som ju videl len v hladine alfa policajti smutne odchádzajú . Dôvodom bolo asi že nič nenašli (aj ked nevieme čo hľadali) a navyše ani tú cigaretku nedostali od Mira. Dni ubiehali až prišiel posledný letový deň a dá sa povedať najšťavnatejší.

Verzia EDO: Na štarte sme sa dohodli že ma Miro počká a poletíme spolu. To sa samozrejme nestalo, pretože mne sa pomotali šňúry a Mirovi už horeli riadiačky od netrpezlivosti. Ako tak s penou na ústach rozmotávam to svinstvo, tak ho vidím naposledy preletieť nado mňou aj s nejakou múdrou vetou, ktorá mu asi vypadla niekde z bagandže. Konečne sa odlepím, pozrem vľavo, potom vpravo. Miro zmizol ako rodinné prídavky v cigánskej osade. No nič. Tak som si teda polietal do pohody a keď už začalo H2O sypať z oblakov sadol som dolu a šiel sa skultúrniť na hotel.Dal som si pivko, večeru , pozrel karneval v Zachile a keď som mal všetko pochodené vrátil som sa späť , uvaril kávičku a čakal som pilota. O 12hod večer som už začal byť nervózny ,bo ani tá SMS-ka nedošla. Kua nezbalilo ho tam niekde za kopcom keď som motal tie šňúry? Aj takéto mi vŕtalo po rozume. O 2 ráno som to už nevydržal, vybehol som autom na Santa Ines a hučal do dolín či sa chalan neozve. Ozívali sa však iba čerstvo prebudené sabáky. Nuž čo?! Tak som bol rozhodnutý že ráno, hneď ako sa rozvidnie idem na Políciu vyhlásiť pátranie. Už som mal aj fotku pripravenú (tú na ktorej je v psychickom rozpoložení po tom čo nemohol stiahnuť tracklogy) a predstavoval som si ako v mexických TV headlinoch bežia titulky ,, Zastavte ťažbu dreva, hľadá sa gringo zavesený na strome,,. Po 3 hodinovom spánku sa teda obliekam na tú políciu keď v tom pííp – mobil –sms.,,Som hlboko v horách, idem autobusom do Zachila,,. Píšem naspäť,,Ty PK !!!,,

Ráno o 9hod 15min prichádza do ružova ,,vyspatý a oddýchnutý,, stopár. Tu mi nedá nespomenúť ešte jednu jeho SMS vo Valle ,keď dokázal 2 slovami udať presnú GPS pozíciu a to,,som dole,,. Odpísal som,,To je síce pekné, ale kde dole? V Žlkovciach alebo kde?

Verzia MIRO: Keď, že večerný pizza koláčik sa hlásil von až dnes na štarte aj Edo bol skorej prichystaný ku štartu. Včera sme kvôli track logom premárnili nádherný deň. Dnes sme na štarte včas. Začali sa robiť pekné mráčiky tak poďme do toho. Veľmi rýchlo sa dostávam nad štart. Pozriem sa na štart a Edov padák krížom cez koberce. Tak letím ku nemu či je všetko v poriadku. Edo odopnutý zo sedačky. Úplne rezignoval kvôli pár zamotaním šnúram práve, keď podmienky sú tak dobré. Čakám ho vo vzduchu dobrých 15 minút. Nemôžem čakať dlhšie a letím po hrebeni na SV. Dnes sú mraky nižšie ako minule a veľmi rýchlo sa rozlievajú aj nad rovinami. Vpredu je to skoro všade zatienené. Na hrebeni a na plošine za hrebenom je to stále nasvietené. A keď vidím nový vývoj mrakov letím týmto smerom. Držím sa v slabom stúpaní s ktorého moc výšky nezískam. Letím zarezaným dlhým údolím kde sa niekoľko krát zdvíham, ale vždy len pár metríkov nad hrebeň. Končím v hlboko v údolí. Šlapem s domácimi na hrebeň, kde je ich osada. Tu som nútený prenocovať u miestneho rančera. Preto že autobus odchádza ráno o 5:30.Signal na mobil je bez šance. Dávam večeru s domácimi a spať ideme na môj veru so sliepkami. O spaní moc hovoriť nemôžem. Hlasitý brechot psov, nečakané návštevy domáceho, silný vietor a zima boli proti mne. Ráno odchádza autobus o 4.hodke a cesta len na hrebeň s ktorého som odbočil do údolia trvala 3hodiny potom asi 1hod30min.do hotela. Túto noc som spal asi hodinu. Tento prelet si budem pamätať. Hlavne pre tie zážitky po pristáti a tej úžasnej ceste naspäť. Posledný let v mexiku...asi.

Čakám kým sa dá Miro do kopy a potom už ťaháme s tátošom na Mexico City, pretože ho treba ustajniť( vrátiť). Omylom sa dostávame na dialnicu (prvý krát po nej aj cestujeme) a stojí nás to pekné prachy. Nadávam jak Slota na Balatone a tí maňoši v kabínkach sa z toho smejú jak nafetovaní. Asi im tie výfuky dávajú zabrať. Po dialnici až do Mexico City jedna púť za druhou. Niektorí bežia štafetu , iní na bicykloch s krížom na chrbte. Keď nadránom dorazia za sprievodu hudby do mesta je to niečo nezabudnutelné. Tá melódia mi ešte dnes rezonuje v ušiach. Zostáva nám ešte pár dní v metropole a tak si prejdeme najznámejšiu ulicu Reforma až k zlatej soche anjela (pomník nezávislosti) a na Torre urobíme pár nočných záberov mestečka. Na Zocale už nie je taký rad a tak máme možnosť vidieť aj Nomadic Museum Gregoryho Colberta. Večer sa ešte pomotáme po krámoch, dáme nejakú tu Coronu Familiar(litrové prevedenie) a čaká nás cesta späť. Mesiac ubehol ako nič a my sa po trošku dlhšej ceste opäť ocitáme v chladnej Viedni s hlavami plními slnečného Mexika. Hasta la vista Mexiko, možno niekedy....

Fotky z tohto výletu nájdete na: http://picasaweb.google.com/paraglidingtn/Mexico08

Fotky z lietania na tomto výlete nájdete: http://www.paraglidingtn.sk/images/mexico.htm




<- Späť na zoznam článkov