Články z výletov Paragliding N.M.

Slovinsko 23. 6. - 25. 6. 2006

Bez problémov sme dorazili pod Kobalu a ľahli pod most. Žiadna zver, kontroly, proste pohodová cesta s dvomi čúracími zastávkami.

-      

Ráno zatiahnuté dekou strednej oblačnosti, ktorá sa nie a nie rozpustiť a tak sme vsadili na istotu Lijaku. Predpoveď aj tak bola pre Kobalu až na zajtra. Odišli sme priamo na štart, dali leta do kempu a tam sa zvítali s Tibíkom a Renčou, ktorí dorazili tesne pred nami. I nad Lijakom sa oblačnosť držala až podozrivo dlho. Od mora sa to čistilo ale sakramentsky pomaly, takže nás už začal chytať pes imizmus. Lenže to by nebol Lijak aby si s tym nevedel poradiť.

Let O pol druhej definitivne odpochodoval posledny altostratus na Kovk a o druhej už fungovalo všetko ako má byť. Vlastne to fungovalo ako som to ešte nikdy na tomto kopci nezažil. Základne poriadných cumulov začínali v 2400mnm, výťahy k nim do sedem metrov pri okraji, do centra som si proste netrúfol, pretože vrcholky dosahovali minimálne 5tisíc mnm. Robili sa rady dlhé 10 kilometrov - na Kovku už bolo jasno ale bez jediného kumulu a na juh od Postojnej búrka. Kto sa vyviezol hore, tak si proste letel pod hranou tam a naspäť bez straty výšky a na variu 2200mnm. So Zdenkom sme sa dvakrát minuli ako na dialnici.

Bez problémov sa dalo skočiť za Soču mrknúť na kláštor alebo až na hrebeň za mostom, z ktorého skáču bandží. Ničmenej podmienky sa postupne pritvrdili a z troch strán sa tlačili búrky, takže o piatej už všetci sedeli v kempe, chlastali pivko a konzumovali zabité zvieratá vkusne upravené do klobásiek a salámikov.

Aj napriek tomu sme porušili pravidlo o sobotňajšej večeri v picérii a šli na picu hneď. Boli sme pekne rozožratí. V noci bolo tak teplo, že som spal odkopaný len tak pod širákom.

Sobota sa vyfarbovala celkom pekne a tak sme zbalili veci, zaplatili kemp (5Euro/noc/osoba), nakúpili v Mercatore omylom nealkoholické pivo a presťahovali sa do kempu k Vilimu pod Kobalu. Tu sme zanechali bagáž a vyviezli sa na kopec. Lenže nie je všetko dobré čo je pekné a na štartovačke fúkala sedmička zo severovýchodu. Postáli sme, podumali a prášili zachrániť deň na Lijak. Tu to bolo OK, i keď tiež fúkalo malinko zľava. Ničmenej termika fungovala - ako by povedal romantik - malinko slabšia a malinko rozjebanejšia. Mraky zase parádne vysoko 2200mnm. Aby som to nemal v lufte také ľahké, vypil som horúcu a mierne nakvasenú jablčnú šťavu, ktoré dozrievala pod predným sklom. Po desiatich minútach som si vyčistil črevá už na štartovačke ale bublanie neprestávalo a hrozila ďalšia erupcia. Odletel som s pocitom, že keď sedím, nič zlé sa mi stať nemôže ale pravda je, že o hodine a pol som v ťažkých krčoch sadol na pristávačke, v pokluse vyžobral toaleťák a vyrazil k miestu, ktoré som si vyhliadol už zo vzduchu. To mi ešte Tibík stihol oznámiť, že niekto z našich hodil záložku. Keď sa to sere, tak sa to sere.

Len čo som bol z najhoršieho vonku, zorganizovali sme záchrannú výpravu. Miša sme našli sedieť na skale a padák visel na desaťmetrovom strome tesne pod hrebeňom asi 200 metrov naľavo od štartu. Pekná strmina, ideálne na zjazdovku pre sebevrahov. Zoťali sme pár divoko rastúcich listnáčov, vymotali padák aj so záložkou a spotení sa dovliekli naspäť k autám. 2 potrhané šnúry a asi 30 centimetrová diera, toť vše. Celkom štestíčko stálo pri našom Mišovi.

A ako sa na strom dostal? Točil nejaký stupák asi 100 metrov nad hrebeňom a tak ho brzdil až ho prebrzdil. Z negativky sa padák už nespametal. Mišo mal ale tak reflex, že nezaváhal a okamžite vyhodil záložák. Očití svedkovia videli ako sa záložák otvoril vo chvíli, keď už bol so sedačkou v korune stromu. Tomu sa hovorí na poslednú chvíľu.

Vrátili sme sa pod Kobalu do kempu, časť už len relaxovala a zvyšok išiel objavovať Tolmin. Ako ráno oznámili, našli skvelú picériu.

Nedeľa už vyzerala naozaj Kobalovito, tak sme sa vytrepali na štart. Fúkalo to ako malo, termika bola, takže sa polietalo, i keď Zamrzljak moc nedával, stúpania slabé, rozbité, vôbec nás to nenadchlo. Holky Renča a Lucia si pri pristáti obili kolienka a nožičky, takže celkove z desaťstupňového bodovania letových podmienok max 3 body. Let Ničmenej sme si to vynahradili v novoobjavenej picérii. Pica s pršútom bola fantastická, len škoda, že tam dali toľko štiplavej papričky, vôbec som necítil čo jem. Vrele doporučujem vyskúšať, len dopredu treba kúpiť hodne chladených nápojov na popáleniny.
Návrat už bol brnkačka, bez zbytočného zdržovania - keď nepočítam 10 minút kontroly na dialnici. Prísnych policajtov strašne zaujímalo, čo za nálepku to mám pod sklom a keď som im dosť nasrane povedal, že neviem, že to tam nalepil predchadzajuci majiteľ, tak medovo povedali, že sa len pytajú. Keď vracali pasy, Edo sa na nich nejak divne pozrel a policajt hneď na neho či má problém. Edo reku, že nemá a policajt nato "Tak choďte!(do riti)."

<- Späť na zoznam článkov