Po šiestich rokoch som sa rozhodol znova vyraziť do Bulharska.

Predpoveď na Alpy vyzerala mizerne a spomienky na pohodičku, nízke ceny a skvelý šopský šalát s praženými rybičkami tsa - tsa proste zvíťazili.

Pevne som dúfal, že za tých 6 rokov sa zlepšila aj situácia na hraniciach a dlhé čakacie doby sú už minulosťou - chyba. Na Maďarsko Srbských hraniciach sme čakali 2 hodiny, cez Srbsko sme chytili hodinovú zápchu a hodinku sme čakali na Srbsko Bulharských hraniciach. V Srbsku je chválihodné, že znížili poplatky za dialnicu avšak nevystrieľali zlodejov na pumpách, ktorí si účtujú 15 % maržu na výmennom kurze. Vedia, že si nepomôžete a tak Vás ošklbú ako sliepku.

 

 

Více fotek na Google+ Miroslava Koníčka


Po 19 tich hodinách zničení ako cigánske hračky sme dorazili do Sopotu na Shambalu. Tu sa vďaka bohu nezmenilo dokopy nič. Kempovanie je grátis, pitná voda tečie všade kde treba. Dokonca spojazdnili toalety aj sprchy v Europskom štýle.

Ráno nádherné počasie ale severný vietor. Skoro ráno provokovala Japonečka, ktorá zletela kopec a doobeda stihli ešte tandemisti ale keď sme vyšli na kopec už bol sever nekompromisný a pekne sme sa zviezli dole lanovkou. Našťastie miestni dali vedieť, že je to skvelé pri monumente tak sme hneď vyrazili a 30km ďaleký hrebeň vo výške cca 1500 m sme polietali. Zo začiatku dosť silný ale postupne ideálny vietor nás povozil aj s nejakou tou termikou. Trávnaté kopce, volne sa pasúce kone, to je Bulharsko ako si ho pametám.

Nedeľná večera v Sopote - skvelý pocit, keď za pár euro idete prasknúť a človek absolutne nemusí rozmýšľať či mu vyjde ešte na jedno pivo.

Pondelok sa situácia s vetrom opakovala, k tomu sa pridala oblačnosť a spŕchlo. Pred prehánkou sa podarilo zletieť vačšine Shambalu ale bola to slabá náplasť. Predpovede na najbližšie dni stále dávali šancu lietať tu ale realita bola iná a tak ďalší deň sme graundhendlili na malom kopci.

V stredu nás silný sever totálne priklincoval k zemi takže bolo treba definitivne opustiť tento terén. Niky zo Skynomad nás vzal vo štvrtok ráno na Dobrostan, 130km vzdialený kopec. Nádherný terén, kde môžete spať rovno na štartovačke. Lenže čo z toho keď fučalo silno a z boku. Keď už ani domáci nevedia kam treba ísť to už je vážne. Niki skočil do auta a ukázal nám ďalší terén, tentoraz pri mestečku Markovo. Prevýšenie 400 metrov, skvelý termický kopec. Tu konečne vietor fúkal ako mal a tak sa polietalo. Každý si vytočil svoj stupák. Našli sme pekné miesto pri jazere, kde sa dalo kúpať a vegetiť. Okrem nás a pár rybárov tu nikoho nebolo. Zostali sme tu 3 dni až do odchodu a každý deň bol letový.

Bola tu naozaj pohodička. Jeden miestny nám dokonca doniesol domácu dezinfekciu a nakladané papriky. Nie, na domácich si nemôžeme sťažovať, boli skvelí.

V sobotu, posledný letový deň sme ešte stihli preveriť pripravenosť miestnych záchranárov keď sa nám stratil Miro. Požiarnici, policajti, všetci došli, len vrtulník nebol, vraj nemajú. Našťastie sa Miro našiel sám, vraj len neplánovane vyhnil. Teraz to píšem akoby nič ale vtedy to boli riadne nervy. O štvrtej poobede vyrážame z Markova smer Bratislava.

Prvá časť cesty prebehla neuveriteľne rýchlo a na hraniciach so Srbskom sme nečakali vôbec. Ale 100km pred Maďarskom bola zápcha a na maďarskej hranici štvorhodinová čakačka.

Bulharsko je skvelá krajina na lietanie. Je lacná a lidi jsou přátelští ale dokiaľ nebude celá trasa v Šengenskom priestore, tak ma sem už nikto nedostane. Jo a samozrejme musia postrielať tých zlodejov na pumpách v Srbsku.